Podľa Mohameda El-Eriana, výkonného riaditeľa Pimco, sa teraz nachádzame v bode najväčšieho zmätku v dlhotrvajúcom prechodnom štádiu globálnej ekonomiky a trhov. Opustili sme režim celosvetového rastu, ktorý bol ťahaný predovšetkým dlhom financovanou spotrebou Spojených štátov, zatiaľ sme však nedosiahli vyrovnanejšieho, aj keď treba iba anemického rastu. A množia sa známky nepochopenia súčasnej situácie. Rastie počet analytikov, ktorí zamieňajú cyklus zásob a vplyv stimulov na oživenie typu V pokračujúci v budúcom roku a aj v ďalších rokoch. Zotrvačnosť zmysluplnej reformy finančného systému sa stráca, pretože je jasné, že finančná aktivita predstihla regulačný rámec. A niektoré banky sa vracajú k zlým zvykom, ktoré ich takmer zničili.
Tento vývoj odráža náš celkovo neadekvátny analytický pohľad na celú situáciu, ktorá, ako sa zdá, podporuje dôraz na krátke obdobie a nesie so sebou aj problémy dobre zdokumentované behaviorálnymi ekonómami – ako napríklad zlá formulácia problémov spojená s neochotou spochybniť skoršie postupy. Vzhľadom k tomu by sme mali venovať pozornosť varovaniu Mervyna Kinga. Minulý mesiac tento guvernér Bank of England bez obalu uviedol: „Ide o úroveň, hlupáci – nejde o rast, ale o úroveň.“ Investori zatiaľ neakceptovali jeho názor, že záleží na absolútnych úrovniach zisku, dlhu, bohatstva a nezamestnanosti, nie iba na ich zmene. Budú to však musieť skoro urobiť. Analýza kľúčových úrovní globálnej ekonomiky totiž ukazuje na dôležité odchýlky medzi požadovanou a súčasnou úrovňou. Výhľad pre väčšinu krajín bude aj naďalej vedený úrovňami kľúčových premenných, nie rýchlosťou ich rastu.
Vezmime do úvahy 4 príklady:
Po prvé: Zadlženosť spotrebiteľov sa obzvlášť v Spojených štátoch a Veľkej Británii stále drží na príliš vysokej úrovni v pomere k očakávaných príjmom a dostupnosti úveru. Táto nekonzistencia vracia späť každý udržateľný odraz v tejto najdôležitejšej časti agregátneho dopytu.
Po druhé: Niektoré bankové rozvahy sú stále príliš zadlžené na to, aby s nimi boli regulátory alebo ich vlastní manažéri spokojní. Táto situácia im zabráni požičiavať reálnej ekonomike v dobe, kedy niektoré odvetvia (napr. komerčné nehnuteľnosti, ale tiež rezidenčný sektor) stále požadujú výrazné refinancovanie a kedy spotrebitelia potrebujú čas na zníženie svojho prebytočného dlhu.
Po tretie: Zamestnanosť vzrástla vysoko nad očakávania a pravdepodobne sa tam po dlhšiu dobu udrží. Bude trvať roky, než sa v USA vrátia na svoju prirodzenú úroveň aj potom, čo takto vzrástla. To obmedzí oživenie na strane dopytu a investícií a ohrozí politickú podporu štrukturálnym reformám.
A nakoniec: Verejný dlh vzrástol tak, že sa vyskytujú obavy ohľadne jeho budúceho vývoja. Mohlo by dôjsť k obmedzeniu efektivity budúcich stimulov, rovnako ako sa tak komplikuje tvorba stratégií exitu. Tento stav by tiež mohol znížiť schopnosť Spojených štátov lacnejšie financovať svoje veľké deficity tým, že podkope pozíciu dolára ako svetovej rezervnej meny aj atraktivitu finančných trhov v tejto krajine.
Uvedené úvahy podtrhujú nekonzistenciu medzi súčasnými cenami na trhoch a realitou, ktorej čelí spoločnosť a ekonomiky. Nech sa už jedná o akcie alebo korporátne dlhopisy, tieto trhy očakávajú v roku 2010 silný rast, zisky by sa mali zvyšovať vďaka rastúcim tržbám, nie vďaka ďalšiemu znižovaniu nákladov, ktoré im pomohlo počas uplynulých šesť mesiacov. Spoliehajú tak na to, čo sa pravdepodobne ukáže ako veľmi unáhlený scenár vysokého rastu roka 2010. Čím dlhšie bude trvať prechod na správny spôsob uvažovania, ktorý pracuje s úrovňami a nie len s rastom o to väčšie bude riziko sklamania.
(Zdroj: Pimco)